Vyrástli príliš skoro

Keď sa dívam na vlastné deti, niekedy nevychádzam z údivu. Nielen preto, že sú obidve také tvrdohlavé a o všetkom si chcú rozhodovať samé. Ale hlavne preto, že nerozumiem tomu, kam utiekli tie roky od ich narodenia. Je to ako včera, keď sme váhali, či bude lepšia koliska http://www.detskapostel.com/koliska/ alebo postieľka. A dnes? Jeden už má na spadnutie prvý školský deň a ten druhý už dorástol do veku, kedy už mama prestala byť stredobodom jeho sveta.

Vložíme do nich všetko

Má to samozrejme aj mnohé výhody. Sú už samostatnejší, dá sa s nimi vymýšľať viac aktivít a rozumejú všetkému, čo im poviete. Nemusíme vymieňať plienky a chytať ich, keď sa rozbehnú z kopca so strachom v očiach, že sa im pri tvrdom dopade môže niečo stať. Na druhej strane to však už nie sú tie bábätká, ktoré nájdete tam, kde ste ich zanechali. Každý vek má však to „svoje“. Už teraz sa neteším na pubertu, pretože som si takmer istá, že to zďaleka nebude jednoduché. Verím však, že to spoločnými silami zvládneme rovnako, ako sme doteraz zvládli všetko. Pretože tam, kde je vôľa, tam je aj cesta. A ja by som k vôli pridala ešte aj nevyhnutnú lásku.